Po kúpe pozemku a prepise na katastrálnom úrade, keď už bolo jasné, že pozemky sú naše a nikto nám ich nevezme, sme začali s pozorovaním pozemku. Kupovali sme ho na jar a tak sme vedeli, že s topiacimi sa snehmi sa z blízkeho kopca zleje množstvo povrchovej vody, ktorá nestačí vsiaknúť do premáčanej ílovitej pôdy. Bolo treba odpozorovať kadiaľ presne tečú povrchové potôčiky, kde sa drží voda viac a kde menej. Tiež sme si všímali slnko. Kedy začne svietiť na náš pozemok, ktoré stromy robia neželaný tieň, kedy a kde sa posledné lúče dotýkajú nášho pozemku. Pozorovali sme zvieratá, resp. ich stopy aby sme mali prehľad o migrácii po našom pozemku a vedeli s tým v budúcnosti počítať.
Aby sme tam nechodili len na pár hodín a večer sa nemuseli vracať zase domov, rozhodli sme sa postaviť na pozemku malé chatky. Už sme aj mali vytypované také tie drevené skladačky za pár tisíc, ktoré nám dovezú a my si ich poskladáme svojpomocne, ale nakoniec sme sa rozhodli, že chatky tam dávať nebudeme.Rozhodli sme sa pre maringotky. Tie sú mobilné, takže ich môžeme premiestniť podľa potreby, sú lacnejšie ako malá drevená chatka a nedráždi starostu, ako čierna stavba. Vybavovať povolenie na chatku sa nám nechcelo, zvlášť preto lebo sme nevedeli kde budú finálne umiestnené.
Začali sme pátrať po internete kde by sme takéto maringotky mohli zohnať. Pozreli sme toľko inzerátov a zohnali toľko informácii o maringotkách, že sa z nás stali odborníci na maringotky – volali sme sa maringotkológovia. U nás na Slovensku tých maringotiek vhodných na bývanie, alebo aspoň na prerobenie veru veľa nebolo. Buď nám nevyhovovala veľkosť, alebo boli v dezolátnom stave, prípadne boli tak ďaleko, že by doprava stála viac ako samotná maringotka.
Maringotky
Sú to vlastne obytné prívesy, ťahané nákladným autom, alebo traktorom. Často krát mali konštrukčnú rýchlosť len 25-30 km/h. Podvozok bol zhodný s bežnými podvozkami na vlečkách, či prívesoch, ale vrchnú, obytnú časť mali väčšinou z dreva. Modernejšie bývali už z plastu, prípadne sa vyrábali aj oplechované. Používali sa na stavbách ako šatne, alebo ich využívali kočovní kolotočiari na bývanie počas ciest. Bývali vybavené kúrením, niekedy elektrickým inokedy mali malú piecku s komínom, mali rozvod elektriny, vetranie či zateplenie. Veľkostí bolo tiež neúrekom. Od malých štvormetrových až po dvanásťmetrové. Niektoré mali rozťahovací bok a tým sa zväčšil priestor. Vchod býval v zadu, alebo z boku. Po nejakom mesiaci, dvoch sme našli dve maringotky, ktoré by nám vyhovovali.
My s Lenkou sme pre naše účely hľadali sedem metrovú maringotku s vchodom z boku. Našu maringotku sme našli až v Čechách u kolotočiarov, ktorí sa dnes živia predajom maringotiek. Opravujú ich, renovujú a predávajú. Títo šialenci nemali problém ťahať maringotku po svojich kolesách, 200 km, aj keď nemala žiadne svetlá, odrazky, nebola brzdená a gumy boli v katastrofálnom stave. Napriek tomu mi ju dotiahli až takmer na pozemok. Švagor kúpil perfektne prerobenú maringotku, s novými oknami a obkladmi, na nových pneumatikách, brzdenú, s odrazkami, no stačilo už len ŠPZ a môže ísť na cestu. Kúpili to tuto neďaleko v Trenčíne. Nenašli však nikoho kto by ju dotiahol, preto museli vybavovať naloženie a odvoz. Na druhej strane, keď ju skladali z autá bola okolo toho celkom dobrá zábava, zbehlo sa asi 20 ľudí z ulice a aspoň sme sa pozoznamovali. Maringotka predtým slúžila ako detská škôlka, v lese. Tiež zaujímavý projekt. Detičky tam rok trávili čas, kým si našli lepšie priestory, tiež niekde pri lese.
Ako prvé sme vybudovali prístupovú cestu. Položili sme dve rúry aby mal potok kade pretekať a zbytok sme vysypali suťou a štrkom. Pred umiestnením maringotiek sme potrebovali trochu upraviť terén. Naplánovali sme si menšiu plochu, ktorú zrovnáme tak aby sme na jej okraji umiestnili maringotky a medzitým využívali rovný priestor na hranie, na trávniku. Miestny bágrista nám ochotne vyhovel, dohodli sme si cenu, vysvetlil čo to obnáša, ťapli sme si a bolo.V deň keď mali začať bágrovať sme sa so švagrom Jarom už nevedeli dočkať kedy skončíme v práci a pôjdeme pozrieť hore ako nám bágrom vytvárajú malú rovinku. Keď sme dorazili hore stuhol som hrôzou. Báger sa zahrýzal dosvahu a urobil kaskádu vysokú asi meter. Vybágrovanú hlinu nakladal na nákladiak značky Praga V3S a tá to odvážala asi 10 m ďalej na náš pozemok, kde už bola navŕšená kopa hliny, ktorá vytvorila velikánsku zemnú terasu. No do kelu.Toto sme asi nechceli. Bágrista nám vysvetli, že okraje kaskády ešte zaoblí, takže to bude krajšie, ale že je tam proste toľko hliny, no. Čo narobíme,chceli sme to. Tak sme vytvorili rovinu aj s násypom, čiže oveľa väčšiu,ako bola v našich predstavách. Nevadí, poučili sme sa a zase sa až také hrozné nestalo.
Keď dokončili vyrovnávanie zorganizovali sme dotiahnutie maringotiek na miesta, ktoré sme si vybrali ako najlepšie. Ľahko sa to povie, ale ťažšie urobí. Traktorista mal čo robiť aby nám vyhovel. Cúvať s takou sedem metrovou maringotkou, po mäkkej hline nebola sranda ani pre skúseného traktoristu, no nakoniec maringotky stáli kde mali stáť. Tú našu maringotku sme postavili na okraj roviny, takže som musel nápravy vypodkladať tak aby som mal podlahu v rovine. Dá sa to, len treba rátať s tým, že to má štyri tony a bude to sadať a hýbať sa. Je to mobilný dom v podstate, takže čo. Jarova maringotka dostala rovnejšie miesto a keďže bola prerobená a vyzerala skoro ako nová nemuseli už na nej nič robiť.
Zútulňovanie a renovácia obydlia
Ja som sa pustil do rekonštrukcie interiéru maringotky. Časť steny som obložil, dal som novú podlahu, urobil kuchynskú linku s umývadlom, dorobil som jednu priečku,poličky a skriňu. Dokúpili sme malý rozťahovací gauč a zrazu to vyzeralo úplne ináč. Mali sme dve postele a rozťahovací gauč, 4 miesta na spanie. Umývadlo má vyvedený odpad z maringotky. Dvierka na skrinky dorobím neskôr. Zaujímavé bolo vymyslieť kúrenie. Pôvodný vývod na komín som zrušil a piecku, ktorú sme kúpili novú, som umiestnil vedľa vstupných dverí. Komín som si robil sám a prechod cez drevenú stenu mi tiež dal zabrať, ale zvládol som to dobre a dve sezóny v tom kúrime bez problémov. V jeseň 2017 som k maringotke urobil prístavbu, terasu, takže aj v prípade nepriazne počasia môžeme posedávať na terase a pozerať sa ako sa nám tvoria obrovské mláky na našej vybágrovanej rovine, ktoré do tejto odnaženej, ťažkej, ílovitej hliny len veľmi pomaly vsakuje. Bude treba ešte opraviť strechu a nanovo natrieť vonkajšie steny.
Prvý rok sme žili úplne bez elektriny a vôbec to nevadilo. Na svietenie sme potrebovali len pár bateriek a nejakú sviečku a elektrické náradie sme napájali cez menič napätia. Utiahol každé náradie, ktoré sme potrebovali. Menič sme pripájali na autobatériu, priamo vo vozidle. Fungovalo to perfektne.
No a s pozorovaním pozemku sa mohlo začať naplno. Decká už mali zmapovaný každý kút nielen pozemku, ale aj širokého okolia. Robili sme výlety po okolí, pozorovali všetko, kde čo je, kadiaľ tečie, kam svieti a plánovali sme kde čo bude. Bolo to fajn, byť v prírode s blízkymi,
s rodinou a tešiť sa z myšlienky na budúcnosť. Večer sme sedávali pri ohni, opekali, jedli a rozprávali sa. V jeden večer keď sme boli všetci pohrúžený do svojich myšlienok preťala naše premýšľanie Lenka slovami “ Viete že existovali, Góti, východogermánske kmene, ako Vizigóti a Ostrogóti, no a my sme vlastne Maringóti„, (kmeň žijúci v maringotkách 😊 (poznámka autora)).
-robo-