V sobotu ráno sme vstali tak ako v normálny pracovný deň a decká ani nekládli zvyčajný ranný odpor. Nevedeli čo ich čaká, ale boli uistené, že to bude fajn a tak sme po raňajkách bez rečí všetci sadli do auta. Vyrazili sme na festival Permakultúra v meste 2019 do Zvolena. Tak zase po roku. Tešili sme sa. Tento ročník sa tešíme nielen na prednášky a nové informácie, ale najmä na ľudí, ktorých sme počas minulého roka spoznali kurze Permakultúrneho dizajnu, v Brdárke, v Hrušove na brigáde, kde sme okrem iného stavali pravú jurtu, no a aj na kurze včelárstva, ktorý bol pre mňa veľmi inšpiratívny.
Cesta autom ubiehala nezvyčajne pokojne. Staršia dcérka si nasadila slúchadlá a viac sa o nás nezaujímala a mladšia na naše prekvapenie tiež vôbec nereptala. Pozerala sa na cestu, čítala všetky nápisy, ktoré cestou videla, okomentovala dve policajné autá a asi každých 5-10 minút sa opýtala kedy už tam budeme. S manželkou sme viedli tichý rozhovor na rôzne témy a vládla príjemná festivalová atmosféra. Cestu do Zvolena mám rád. Zvolen bol dlhé roky mojim domovom, tu som vyrástol, tu mám kamarátov a aj zbytky rodiny.
Železničiarsky kultúrny dom, kde festival prebiehal som našiel poľahky. Vstupenky sme predplatili cez internet takže naše kroky viedli rovno do šatne. No a potom sme sa rozhliadli. Atmosféra voňala pokojom a dobrou náladou. Chodby sa začali napĺňať ľuďmi a postretali sme prvých kamarátov. Zvítanie po dlhšom čase bolo naozaj príjemné, boli sme radi, že sme sa stretli a že sa zase vidíme. Stretnutie priateľov je vždy príjemné, ale títo priatelia sú trochu iní. V čom? No v tom, že niektorých nepoznám ani rok, že iných sme predtým stretli iba raz a napriek tomu sme sa zvítali objatím ako keby sme sa roky poznali. Mali sme si čo povedať, mali sme čo zdieľať, mali sme veľa spoločného. Radosť zo stretnutia bola úprimná a bolo pekné cítiť sa tam ako medzi svojimi.
Festival bol rozmiestnený na troch podlažiach. Hlavný program bol v hlavnej sále a v menšej prednáškovej sále. V priestoroch pred sálami boli vystavené rôzne stánky, kde sme mohli nájsť informácie o stavebných materiáloch či technológiách. Nechýbal predaj zdravých potravín, kožených výrobkov, odbornej literatúry, atď. Organizátori mysleli aj na naše brušká, takže zriadili jedáleň s domácou kuchyňou, čajovňu, kaviareň. Myslelo sa aj na najmenších. Deti mali naozaj kopu možností nájsť si pre seba zábavku. Vonku prebiehali workšopy a všade, všade sa diskutovalo, spomínalo, smialo… Fascinovalo ma ako boli zriadené odpadkové koše. Síce jednoducho, ale veľmi účelne boli zriadené nádoby na separovaný odpad, na odpad do kompostu a na plasty. Okrem toho, na jedenie sa používali kompostovateľné, jedlé taniere, ktoré som videl prvý krát. Teda pri mojej (ne)všímavosti sa určite už na niektorom inom podujatí objavili, ale až tu som si uvedomil, že niečo také existuje. Nedávno som bol na výstave v Nitre a tam to rozhodne nebolo, čo je fakt smutné, keďže takúto výstavu navštívi tisíce návštevníkov a zostane po nich tona odpadkov. Pocit jedenia z plastovej misky a z misky, ktorá sa dá zjesť, bol úplne iný. Jedlo položené na niečom čo sa bude rozkladať nasledujúcich sto rokov na chuti veľmi nepridá. Tiež sa mi páčilo a musím povedať, že som toto tiež videl prvý krát, boli kovové viacrázové slamky na nápoje. U nás doma decká stále pýtajú slamky a aj keď s tým bojujeme a používanie plastov dosť obmedzujeme, občas nejakú plastovú slamku vytiahneme. Používame ich síce viackrát, ale majú obmedzenú životnosť. Deti sa tešili, že majú niečo trvácne a hlavne, že túto slamku im zakazovať nebudeme. Vidíme dokedy im vydržia.
Program festivalu Permakultúra v meste bol naozaj (ako povedali organizátori festivalu) nadupaný. Tento ročník sa zameriaval hlavne na stavbu a to je u nás doma veľmi aktuálna téma. Po prvom prečítaní programu na internete sa mi až taký nadupaný nezdal, ale manželka ma potom upozornila, že som si prečítal len prvú stranu a tak som svoj názor zmenil. Bol nadupaný. Nevedel som na ktorú prednášku mám skôr ísť. Všetko som chcel vidieť, všetko počuť. Okrem toho som stretával na chodbách čoraz viac kamarátov s ktorými som sa vždy zarozprával, zaspomínal a veľa zaujímavých prednášok mi ušlo.
Tie podstatné informácie som si našťastie vypočul hneď zrána, keď tam ešte nebolo až tak veľa ľudí. Ja som sa zaujímal najmä o prírodné stavebné systémy, zatepľovanie, stavba drevených konštrukcií a podobne. Dostal som užitočné informácie od zástupcov dodávateľských firiem, ale aj konkrétnych remeselníkov, či už tesárov, alebo staviteľov, ktorí pracujú s hlinou, konope, vlnou, slamou, drevom, skrátka s prírodnými materiálmi. Samozrejme nečakal som množstvo stánkov so spore odetými hosteskami a namakanými letákmi. Presne takáto pokojná a priateľská atmosféra malého festivalu mi veľmi vyhovovala. V jednom stánku mi bol predstavený konopný betón, o ktorom som predtým ani nepočul a nie len to pozdejšie som mal možnosť vypočuť si prednášajúceho, ktorý býva v dome, z tohto materiálu a ktorý opisoval svoje skúsenosti a dojmy.
Prednášky sa viedli v duchu prírodného staviteľstva a samozrejme permakultúry. Jednotlivé bloky boli rozdelené na prestávky a hlavnú obedovú prestávku. Nikde sa nikto netlačil, nikto nekričal, neplakal, nenadával. Pokročilejším časom sa rodičia, vrátane nás, viac osmeľovali dať svojim deťom viac voľnosti a tie behali a šantili po celom kultúrnom dome. Vznikli tam celé partie deti, behali pod hľadiskom, popred javisko, občas niekto strčil hlavu či ruku do lúča svetla dataprojektoru a sálou to vždy zašumelo, úsmevom. Deti sa tam cítili dobre, hrali sa, robili si čo sa im zachce a boli pod dohľadom doslova všetkých. My rodičia sme sa mohli nerušene zúčastniť prednášok a spoľahnúť sa, že deťom sa nič nestane. Kľudne som si mohol nechať tašku s peňaženkou a foťákom na stoličke a odísť trebárs na záchod, bol som si istý, že keď sa vrátim taška bude na mieste kde som ju nechal. Cítili sme sa tam dobre, ako medzi svojimi.
Po veľkej obedovej prestávke prebehol krst knihy Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa, ktorú napísala naša kamarátka Zuzka Matúšová Girgošková (www.lifereset.sk). Zo zdravotných dôvodov sa nemohla zúčastniť, tak cenu preberal Janko jej manžel a pod pódium asistovali ich dve staršie decká. Kniha je plná inšpirácií, nápadov, permakultúrnych princípov. Sú v nej zhrnuté osobné skúsenosti, pocity a dojmy. Nájdete v nej prehľadné fotopostupy, námety na vlastný dizajn pozemku.
Potom nasledovalo odovzdávanie Rohu hojnosti – ceny Karola Končka, ktorá sa každoročne udeľuje ľuďom ktorí sa najviac zaslúžili o rozvoj permakultúry na Slovensku. Tento rok túto cenu dostali, ako ináč, chalani z Brdárky Marcel Antal, Tibor Gajan a Rado Trišč (www.alter-nativa.sk). Musím potvrdiť, že táto trojica si cenu skutočne zaslúži. U nich v Brdárke je snáď všetko permakultúrne, cítiť tam zaujímavú atmosféru. Možno je to tými čerešňovými sadmi, alebo skôr starými domčekami, ktoré pred rozpadnutím zachránilo práve toto občianske združenie.
Vonku prebiehali ukážky tesárskeho remesla. Voňalo to tam čerstvým smrekovým drevom, sekery svišťali vzduchom a každý si mohol vyskúšať ako sa robí s toporom či sekerou. Konečný produkt určite poslúži na niektorej stavbe z prírodných materiálov. Neskoršie poobede som si sadol do hlavnej prednáškovej sály. Zaujímala ma prednáška „Postav svoj dom“. Po hodine a pol sa mi zdalo, že mám stále málo informácii a tak sme diskutovali už na chodbe s prednášajúcim ďalej. Veľmi sa mi páčila možnosť stretnúť sa s odborníkmi, o ktorých normálne iba čítam niekde na internete.
Celkový dojem z festivalu mám naozaj dobrý. Ľudia zo združenia Permakultúra to zase zvládli na výbornú. Zo Zvolena odchádzam s pocitom spokojnosti, že som stretol znovu toľko známych a kamarátov. Teší ma, že sa permakultúra takto rozvíja a že je o takýto festival záujem. Už teraz sa tešíme na ďalší ročník tohto festivalu.
-robo-