Pred pár rokmi keď sme sťahovali s rodinou z rodného mesta do iného malého mestečka som to bral ako nový začiatok, novú etapu nášho spoločného života. Manželka sa vracala domov zatiaľ čo ja som šiel do mesta kde nikoho nepoznám. Vtedy sme hľadali dom s veľkým pozemkom, niekde na okraji mesta alebo priľahlej obce. Ceny pozemkov v tejto lokalite však boli nad naše možnosti a tak sme kúpili byt a za zbytok peňazí, v neďalekej obci, malú hlinenú chalúpku, na víkendy.
Časom sa to ukázalo ako správne. Víkendy sme celá rodina trávili na chalupe, na malom dvore a v prírode okolo obce. Už po prvej noci v dome z nepálenej hliny sme cítili rozdiel v kvalite spánku. Najprv sme mysleli, že je to vďaka vidieku a zdravému vzduchu, ale neskôr sme tieto zásluhy začali pripisovať hlineným stenám. Hlina krásne regulovala vlhkosť a aj v zime keď sme chalúpku prekúrili pieckou bola vlhkosť taká akurát. Bolo to naozaj úžasné. Ja čo mám plný nos ¾ roka som mal zrazu pokoj, či leto, či zima. Klíma v našej chalúpke nás nadchla natoľko, že sme sa rozhodli, že si tento staručký domček opravíme na celoročné bývanie. Z úcty k staručkej stavbe som sa do rekonštrukcie nechcel vrhnúť neuvážene a tak som študoval, čítal a hľadal rôzne informácie ako sa to má robiť, ako to nepokaziť ale naopak ako život chalúpke predĺžiť. Dlho mi trvalo, kým som našiel ľudí, ktorí nehovorili len o tom aké problémy so starou stavbou budem mať, aby som to zvalil a postavil nový dom, aby som to či tamto vybetónoval a dal plechovú strechu a plastové okná, dlho veru, ale našťastie som narazil ajna ľudí pre ktorých sú prírodné materiály zaujímavé.
Zmena myslenia.
Zúčastnil som sa niekoľkých kurzov a workshopov o prírodnom staviteľstve, chodil som po rôznym výstavách, stretával som zaujímavých ľudí, staviteľov a úplne som prepadol stavebným materiálom ako je drevo, hlina, slama, konope a podobne. Bolo to veľmi zaujímavé, poučné, bolo mi to také blízke, teplé… Medzitým manželku uchvátila záhrada, sad, bylinky, kvety, permakultúra a jej princípy… Všetko sa nám to tak nejako pospájalo, preplietlo sa z naším plánom zrekonštruovať chalúpku. Začali sme snívať. Našej starej chalúpke vďačíme za to, že v nás zobudila sny. Vďaka starým hlineným múrom, starým oknám, strechy bez odkvapov a snáďaj vďaka energie ktorá tam zostala po niekoľkých generáciách ľudí, ktorí v chalúpke žili sme začali snívať. Snívali sme, plánovali sme s manželkou ako domček prerobíme a ako ho zariadime, ako tam budeme žiť, ako nám bude dobre…
Naše sny sme zdieľali so švagrovcami. Máme sa radi a rozumieme si mi dospelí aj naše deti takže ani nás neprekvapilo, že sa našimi snami nakazili aj oni. Vyvrcholilo to tým, že padol návrh založiť jeden veľký spoločný pozemok na ktorom vybudujeme akési rodinné sídlo, rodový statok, kde bude čistá energia, zdravé prostredie, dobrý vzduch, kde bude možné niečo si dopestovať, niečo dochovať, skrátka miesto kde budeme spokojní, zdraví a šťastní.
Zrazu to nebolo len snívanie, či rojčenie, stal sa z toho normálny projekt. Začali sme výberom pozemku. Naša predstava bola aby bol veľký asi 0,8 – 1,5 Ha, s potôčikom aspoň na okraji, zarastený mokrý, kľudne aj vo svahu, ideálne otočený na juh… proste taký ktorý nikto nechce. V realitných kanceláriách s touto našou požiadavkou asi mali problém, lebo okrem jedinej osoby nikto nepochopil čo hľadáme. Táto pani nás priviedla k lúke na konci poslednej dediny v údolí, pokrytej náletovými drevinami, rôznymi kríkmi a stromami.Vyzeralo to tam ako v redšom lese, bola jar a sneh už zliezol, bolo tak mokro, že sme museli chodiť v gumákoch. Miestami sa po tráve valila povrchová voda, svah bol kde tu dosť príkry ale našla sa aj rovina, orientácia juhozápad a veľkosť 1,6 Ha. Najbližšia elektrika 400 m, žiadna iná inžinierska sieť a ani prístupová cesta k pozemku neviedla, najbližší sused asi 100m, asi 50m od hranici pozemku je viditeľný zosuv pôdy, všade stopy po zveroch ktorá prechádzala cez pozemok k potoku na okraji pozemku. Každý kupec by odtiaľ zutekal, nikto by to nekúpil. My sme sa doň zamilovali na prvýpohľad, no, na druhý. Kúpili sme to a naše plány naberali konkrétnu podobu.
Bolo to radostné obdobie. Dotiahli sme na pozemok dve maringotky, aby sme tam mohli tráviť víkendy a decká celý deň behali po lese. Nemali sme elektriku, varili sme na ohni, pili vodu ktorú sme si nosili a umývali sme sa v potoku a všetci sme boli spokojní, najviac deti. Ale nie vždy nám bolo veselo. Museli sme našu drahú chalúpku predať. Nešlo udržať dve nehnuteľnosti. Našťastie sa nám podarilo predať to osobe, ktorá rekonštrukciu previedla citlivo a zachovala všetko čo sa zachovať dalo. Chalúpka si žije ďalej a mi ju už iba občas pozdravíme cez plot spomienkou na to ako nás naučila snívať, snívať sny, ktoré dnes už pretavujeme do reálnej podoby. Vďaka ti hlinená chalúpka.
Hľadanie cesty.
Na zásadných otázkach spoločného budovania nášho sna sme sa zhodli hneď a taká tá pomyselná ústava a vzájomný rešpekt sa vytvorili tak nejak prirodzene. Cieľ aj cesta boli jasne dané a nikto to nespochybňoval. Chceme vybudovať oázu pre našu rodinu v súlade s prírodou, permakultúrnymi princípmi, zdravé a bezpečné miesto, ktoré sa bude dediť z generácie na generáciu. Miesto plné trvaloudržateľných systémov, plné života. Permakultúrnu záhradu plnú zeleniny, byliniek a kvetov, ovocný sad, jedlé kríky. Miesto kam sa člen našej rodiny môže kedykoľvek vrátiť a kde nájde domov, pokoj a mier.
Pekne sa to povie, horšie sa to urobí. Veľmi skoro prišli aj nezhody, každý chcel niečo iné, iný dom, inú záhradu, iné jazierko, niekto chcel chovať ovce, iný nechcel…. skrátka a dobre, chcelo to organizáciu, nestranný pohľad na vec, možno aj odborníka na dizajn pozemkov. Hľadali sme rôzne riešenia ako navrhnúť pozemok tak aby sme bolo všetci spokojní a zároveň aby sme zachovali ráz pozemku. Nechceli sme všetko vyrúbať, vyklčovať odvodniť. Hľadali sme prirodzenú cestu k vytvoreniu domova v prírode a objavili sme permakultúrny dizajn. Chvíľku sme sa pohrávali myšlienkou zavolať si permakultúrneho dizajnéra na pozemok, nech nám takýto permakultúrny dizajn pripraví, ale nakoniec padlo rozhodnutie, že sa priamo my zúčastníme Kurzu Permakultúrneho dizajnu, ktorý organizuje Škola Permakultúra a naučíme sa to robiť sami. Z našej dospeláckej štvorice sme šli na tento kurz hneď traja.
Kurz permakultúrneho dizajnu.
Ten sa konal v Brdárke, v maličkej obci neďaleko Rožňavy. Obec je známa svojimi čerešňovými sadmi a teraz už aj ľuďmi, ktorí zachraňujú chátrajúce domy v tejto obci a vracajú im pôvodnú hrdosť. Škola Permakultúry spolu s občianskym združením AlterNativa nám pripravili ubytovanie v starom zrekonštruovanom domčeku a ja som si spomenul na tú našu chalúpku, ktorá nás naučila snívať. Boloto príjemné ubytovanie s fajn ľuďmi a skvelým programom.
Tento kurz je zameraný predovšetkým na dizajn celého pozemku, čiže to je presne to čo sme potrebovali – upratať si myšlienky kde čo na pozemku bude. Kde bude dom, ako bude otočený, kde bude záhrada, kde aký konkrétny strom, kadiaľ pôjde cesta, kde bude jazierko… No na rozdiel od klasického záhradného dizajnu sa v tomto dizajne uplatňujú práve už spomínané permakultúrne princípy. Podľa týchto princípov sa plánuje umiestnenie jednotlivých prvkov na pozemku tak, aby produkty jedného prvku napĺňali potreby iného prvku. Napríklad strom s veľkými listami vysadený pred domom na južnej strane v lete zatieňuje doma tým ho ochladzuje ale v zime keď listy opadnú naopak prepúšťa drahocené slnečné teplo do domu. Zaujímavým princípom je aj šetrenie s vynaloženou energiou, čím menšie zásahy do pozemku robíme, tým menšia energia je potrebná, pracuje sa s prírodou, nie proti nej. Napríklad voda sa podľa permakultúrnych princípov zachytáva, nie odvádza teda vysušuje. Na kurze sme pochopili, že náš mokrý pozemok by sme vysušením radikálne zmenili. Rastú tam rastliny, ktoré by stratením vlhka už nemohli rásť, prišli by sme o tieň, o hmyz, o vtáky… Naopak keď vodu zachytíme, v jazierku, prídu ešte ďalšie živočíchy ako žaby, vážky a podobne. Čím rozmanitejšia flóra a fauna na pozemku bude tým bude pozemok zaujímavejší a to nie len pre deti.
Permakultúra je životný štýl, ekologický spôsob života, je to zmysel života a je to jeden z mála trvalo udržateľných systémov hospodárenia s pôdou, vodou, slnečnou energiou, atď. Permakultúra je riešením pre ekologickú výrobu potravín, efektívne využívanie obnoviteľných aj neobnoviteľných zdrojov a môže byť zdroj sebestačnosti domácností nielen v potravinovej otázke.
Kurz Permakultúrneho dizajnu ma naučil vidieť súvislosti medzi prírodou a životom v našej dobe. Fascinovali ma permakultúrne princípy, ich jednoduchosť a funkčnosť. Kurz Permakultúrneho dizajnu bol pre mňa nielen vynikajúco strávený čas, ale aj kurz osobnostného rozvoja. Naučil som sa pozrieť sa do zrkadla, naučil som sa počúvať, naučil som sa tešiť sa z maličkostí, vážiť si prácu iných, spoznal som veľa zaujímavých ľudí…. toto je pre mňa bonus, ktorý som na tomto kurze nečakal a nehľadal. Pre mňa sa okrem obce Hrušov aj obec Brdárka so svojimi obyvateľmi stala baštou Permakutúry na Slovensku.
Sen sa stáva skutočnosťou.
Po absolvovaní kurzu, ktorý sme zavŕšili, ako ináč, veľkým permakultúrnym projektom nášho pozemku sme sapustili do pretvárania pozemku, presne podľa plánu. Začali sa seriózne prípravy na stavby domov. Budú ako ináč, drevené a hlinené, priviedli sme elektrinu, urobili sme časť prístupovej cesty, spravili sme korekciu drevín napozemku a oplotili sme časť pozemku aby sme divokým zvieratkám naznačili, že to čo je za plotom je síce na jedenie, ale pre nás. Potom prišla na rad výsadba ovocného sadu a príprava zeleninového záhonu. Všetko podľa plánu, každý stromček má starostlivo vybrané miesto. Je to úžasné mať k tomu snu aj plán cesty ako dosiahnúť cieľ. V tomto patrí vďaka Škole Permakultúry.
Po skončení roka, počas zimy, sme pokračovali v našom sne vybavovaním rôznych povolení na stavbu domua blížiaca jar nám dnes svojimi vnadami pripomína ďalšie úlohy na ďalší rok. Treba nachystať úle, pripraviť sadeničky, objednať kompost, zohnať slamu, hnoj, dovybavovať stavebné povolenie, pozháňať tesárov, zohnať lacnejšie drevo na dom…. je toho veľa, tak veľa a ešte musíme chodiť do práce, vychovávať deti, chodiť so psom….áále čo, veď je to úžasné, toto je náš život, toto nás napĺňa. Budujeme predsa náš sen, sen ktorý začal v malej chalúpke s hlinenými stenami. Vďaka ti hlinená chalúpka.
-robo-