Už pár rokov sledujem rôzne články a bloky o tom ako si ľudia stavajú drevodomy, niektorí svojpomocne, iní cez rôzne firmy, ale všetci popisujú čo robili, ako robili čo použili, vysvetľujú prečo to robili a týmto ma veľmi inšpirovali. Ich rady mi pomohli rozhodnúť sa ale aj byť v obraze a pri jednaní s firmami som vedel o čom hovoria. Z niektorých popisovaných činností som nabral odvahu urobiť si to sám. Som všetkým blogerom, venujúcim sa drevodomom, za ich postrehy vďačný. Tak trochu sa cítim byť dlžníkom a preto som sa rozhodol aj ja napísať pár článkov o tom ako sme stavali dom z dreva my. Možno zase niekomu pomôžeme, alebo niekoho inšpirujeme.
Na začiatku to bol sen. Samozrejme ako ináč. Toto nie je spontánna záležitosť a v našom prípade to bolo vyslovene dlhodobo vysnívané. Túžili sme po malom domčeku na okraji dediny v lone prírody, s dobrými susedmi a priateľmi v okolí už celé roky. Pozemok sme nakoniec po dosť dlhom čase hľadania našli a kúpili. Strasti hľadania a nástrahy realitného biznisu popisujem v iných článkoch, to tiež stojí za prečítanie. Keďže sme pozemok kupovali dve spriaznené rodiny bolo nutné urobiť najprv legislatívne kroky na rozparcelovanie pozemku tak, aby sme mali každá rodina svoju stavebnú parcelu a so svojou prístupovou cestou. Zbytok pozemku zostal spoločný majetkovo ale aj užívateľsky. Rozdelenie bolo hlavne kvôli úradom, bankám a aj obecným daniam. Celkovo sme všetky náklady chceli riešiť spoločne – cesta, výkopy, návozy, elektrika, plot, výsadba, jazierko, letná kuchyňa, sauna – proste všetky spoločne užívané priestory budú spoločný náklad.
Rok sme pozemok pozorovali, sledovali a užívali si. Potrebovali sme zistiť, ako je to na pozemku s vlhkosťou, kde častejšie fúka vietor, aká tam je pôda, podložie, zvieratá atď. Potom nasledoval permakultúrny dizajn pozemku, ktorý sme si robili sami pod záštitou Školy permakultúry.
Často sa nás kamaráti pýtajú, či sa nebojíme ísť do spoločného vlastníctva aj keď s rodinou, alebo práve s rodinou. Odpovedám, nie. Práve permakultúrny dizajn pozemku je to, čo nás spája. Je to vlastne plán, na ktorom sme sa zhodli všetci nielen štyria dospelí, ale aj naše štyri deti. Permakultúrny dizajn pozemku je akoby naša ústava, ktorá tvorí pravidlá, ktorých sa všetci držíme. Každú vec sme rozhodli spoločne a na všetkom sa spoločne dohodneme. Snažíme sa nerobiť kompromis, ale konsenzus. Toto doporučujem. Takže máme predstavu a plán ako náš veľký pozemok bude vyzerať o 20 rokov a to nás poháňa. Tá vízia nás napĺňa.
Zložitejšie pri hľadaní konsenzu bolo dohodnúť sa, ako bude vyzerať dom a rozloženie izieb. Chceli sme, pokiaľ je to možné jeden spoločný projekt aj kvôli šetreniu nákladov, aj kvôli vzhľadu. Bolo to celkom ťažké, lebo jedna rodina chcela murovaný, druhá drevený, rozdiel bol aj v tom či bungalov, či poschodový dom, či plechová strecha či iná, kde koľko izieb atď atď. Veľa, veľa rozdielov a veľa, veľa rozhovorov.
Asi po roku a pol hľadania spoločného riešenia sme sa rozhodli zveriť architektonický návrh profesionálovi. Od našich kamarátov z www.homereset.sk sme si „požičali“ ich dvorného architekta Milana Jakuba Gregu. Prvá obhliadka pozemku a debata s nami trvala neuveriteľných osem hodín a na konci povedal „budem navrhovať vaše domy“. Pre mňa to bola skúsenosť s akou som sa nestretol a musím úprimne povedať, že to maličkou časťou prispelo k zmene môjho pohľadu na svet. Ja som inú odpoveď ani nečakal, ale architekt si dnes môže vybrať či bude, alebo nebude navrhovať dom. Mne to napovedalo, že architekt sa zžil s problematikou a pochopil, čo od neho chceme. Nerobí to len hlucho-slepo pre prachy. Dobré znamenie.
Prvé návrhy neboli podľa našich predstáv aj keď Milanovej kreativite sa nedá nič odoprieť. Ten posledný návrh sa pomerne dosť priblížil k našim predstavám, už sedel rozmerovo, tvarovo, počtom aj rozmerom izieb. Potom to prišlo. Sedeli sme na terase na pive a pozerali sme ten Milanov návrh, trochu sme poprehadzovali uloženie izieb na pôdoryse, zakreslili na papier čo sme mali po ruke a všetci boli zrazu spokojní, vznikol konsenzus.
Toto chceme, presne toto je náš vysnívaný dom. Milan doplnil svoj návrh o naše pripomienky a architektonický návrh sme mali hotový. Nasledovala objednávka projektu a dolaďovanie podrobností a detailov. Zabralo to asi 4 mesiace.
Potom prišli vybavovačky elektriky, zisťovanie možnosti prívodu vody a doriešenie prístupovej cesty, ktorá síce na mape bola označená ako cesta patriaca obci, ale v skutočnosti to bol les. Výrub drevín nebol až taký zložitý a na zrovnávanie a spevňovanie už bola povolená technika. Cestu o dĺžke asi 250 m + prechod cez potok sme si nakoniec vybudovali, alebo presnejšie stále budujeme na vlastné náklady. A veruže to boli náklady. Tuším tam šlo okolo 25 osemkolových Tatroviek makadamu a štrku, a to sme ešte neskončili.
Najzaujímavejšie bolo získanie povolenia používať kúsok cesty pariacej Štátnym lesom, po ktorej sme museli prejsť pri ceste na náš pozemok. Tam bolo nutné urobiť nájomnú zmluvu, ktorá pre nás nie je veľmi výhodná. Bez nej by nám však nevydali stavebné povolenie. Vybaviť takúto zmluvu nás stálo asi pol roka behania po úradoch a čakania na odpoveď.
Ďalším krokom bolo priviesť elektriku. Čo sa týka legislatívy tam problém nebol, ale doviesť elektriku na miesto, kde bude stáť dom znamenalo vykopať 450m dlhú ryhu hlbokú 1,2 m a natiahnuť dva káble v chráničke k dvom domom. Tiež pekné náklady.
Vodu sme poriešili dvomi studňami, ktoré vyvŕtali za dva dni, každú do hĺbky 12 m. Našťastie našli na sebe nezávislé výdatné pramene, na každej parcele.
No a medzitým sme vybavovali to neslávne známe Stavebné povolenie. Veruže ani u nás to nešlo úplne bez problémov, našťastie k nám úradníčka na našom Stavebnom úrade mala pre nás pochopenie a výrazne nám pomohla radou čo máme doniesť, kde to zoženieme atď. Zároveň s vybavovaním Stavebného povolenia prebiehalo aj Územné konanie. To súviselo s Územným plánom obce, takže bolo potrebné zapracovať zmeny… Trvalo nám to asi trištvrte roka, možno aj rok kým sme zohnali všetky doklady a najviac času zabrala zmluva so Štátnymi lesmi.
Dovedenie elektriky v dlžke asi 450 m
Keď sme povolenie na stavbu oficiálne získali ubehli od kúpy pozemku 2 roky. To už pozemok vyzeral úplne inak. Predovšetkým sme mali hotový permakultúrny dizajn pozemku, podľa ktorého sme postupovali a bolo jasné, čo nás čaká, čo kde treba robiť ale aj koľko nás to bude stáť. Mali sme v pláne začať stavať obidva domy v rovnakom čase. Chceli sme s tým znížiť náklady na dopravu, ale aj za prácu majstrov, ktorí by stavali naraz dva domy a partie remeselníkov sa mohli presúvať na dvoch stavbách podľa potreby. Krásna predstava, žiaľ vesmír nie vždy vyhovie našim prianiam a tak sa stalo, že sme s mojou ženou začali stavať sami.
-robo-