Čo tak asi robí „permakultúrnik“ v zime? Dumá, uvažuje, sníva, tvorí v myšlienkach a … bilancuje.
Ako som už spomínala aj v minulých článkoch, permakultúra nás priviedla k hlbšiemu uvedomovaniu si súvislostí, nielen v prírode, ale aj v medziľudských vzťahoch a v neposlednom rade v uvedomovaní si vlastných hraníc, schopností, ale aj slabostí. A práve tak ako v minulosti sa ľudia počas zimy viac uzatvárali vo svojom vnútri, tak aj my práve v tieto dlhé zimné večery pátrame vo svojich temných hĺbkach, spoznávame svoje tienisté stránky. Jednak preto, lebo spolu a aj sami so sebou trávime viac času v uzavretom priestore a jednak preto, lebo sme stále viac v prepojení s cyklami roka. Vďaka prírode sa opäť učíme, alebo skôr si rozpomíname ako je to žiť v čase, keď nebolo neobmedzené svietenie, keď bola tma ozajstnou tmou. Takou tmou, čo priťahuje všetky naše strachy, hanbu, bolesti, smútok aj zármutok. Nie dátum nového roka alebo silvestrovskej noci, ale Príroda nás tak prirodzene vyzýva k bilancovaniu a hodnoteniu uplynulého obdobia.
Prijať a pustiť
Mojou témou predvianočného alebo aj slnovratového obdobia, bolo prijatie. Môj život ma doslova konfrontoval
s tým, že veci sa budú diať inak ako doposiaľ. Ale aj, že ľudia v mojom blízkom okolí, ktorí ma sprevádzajú celý môj život si idú inou cestou ako ja, resp. ja idem možno iným chodníčkom ako oni. Prijatie, že je to tak a je to v poriadku, bolo pre mňa prekvapujúco náročné. Neviem to inak vysvetliť, ale niekedy tak zjavné veci nevidím. Iba prijať, že je to tak a nič iné s tým nemusím robiť. Stačí prijať tú inakosť, tú rôznorodosť. Možno je to to moje škorpionske ego, ktoré potrebuje veciam vždy rozumieť do hĺbky, chápať prečo to iní majú inak ako ja. A vtedy som si to dovolila – pustiť. Pustiť kontrolu rozumu. Nemusím všetko vedieť“ Nemusím všetkému rozumieť ani všetko vysvetliť! Prišlo veľké uvoľnenie. A vďaka tomuto uvoľneniu sa mi začali otvárať nové témy, ale aj začali prichádzať nové priateľstvá a úplne nové nečakané dizajny.
Prijatie inakosti
V permakultúre mi veľmi vyhovuje systém. Som človek, ktorý má rád poriadok a pochopenie v štýle, keď to budem robiť takto, dopadne to takto. Teda cibuľa-mrkva, jahoda-cesnak. Chápeme sa, však? No, ale príroda si ide vždy po svojom, to čo niekde funguje inde nemusí. Napríklad všade čítam aké majú ľudia úspechy so sadením zemiakov v slame. My to skúšame na rôznych stanovištiach už niekoľko rokov a výsledok bol vždy veľmi slabý, mizivý až hnilý. Proste nič! Viac menej to funguje ešte tak, že zemiaky dáme do zeme, zaslamujeme a ušetríme si čas s prihŕňaním, ale výsledok tiež nie je zrovna valný. A takto nám Príroda ukazuje svoju premenlivosť, ale aj to, kto je tu „pán“. Opäť mi nič iné nezostáva len prijať ten fakt, že možno toto nie je naša cesta. Prípadne si musíme nájsť niečo podobné ale predsa trochu iné – také naše. Vďaka týmto lekciám cítim pokoru a veľký rešpekt k tejto múdrej pani Učiteľke.
Snové záhrady
Tak ako pri zemiakoch aj v živote sa nám často veci vymknú spod kontroly a nejdú podľa plánu. A napriek prvopočiatočnému šoku, zistíme, že je to tak lepšie akoby nás kedy bolo napadlo. A tak sa nám v poslednom čase stáva, že sa do našich životov pripletú ľudia, ktorí nás v našom „dizajnovaní“ posúvajú ďalej. Určite to súvisí s našim vlastným nastavením a títo ľudia nám akoby odrážujú naše vnímanie. Sú to ľudia, ktorí už nechcú iba základné záhradné prvky, ale otvárajú sa možnostiam prepojenia záhrady so svojim vlastným duchovnom. Teda cítia, že ich záhrada ich môže podporiť v rozvoji vlastných schopností a túžob. Je to pre nich miesto, kde chodia načerpať energiu a chcú vytvoriť v záhradách konkrétne miesta, ktoré túto energiu budú pre nich akumulovať. Považujem to za veľký krok vo vnímaní prírody, ale aj toho „svojho“ priestoru a toho čo nám môže priniesť. 
A tak zisťujem, že sa nám otvára akoby ďalšia cesta popri permakultúrnom dizajnovaní a to sú niečo čo ja sama pre seba nazývam „snové záhrady“. V týchto záhradách je miesto nielen pre praktické permakultúrne prvky, ale sú tam rôzne zákutia venované meditácii, vlastným darom, radostiam, tvorbe,.. Takouto záhradou prebúdzame všetky zmysly, pracujeme s energetickými cestami a silovými miestami v záhrade, tvoríme vodné a veterné prvky nielen pre ich funkcionalitu, ale aj pre ich vysoko energetický prínos pre okolie, pre naše vlastné vnímanie. Tieto veci robíme intuitívne, nemáme na to návod a práve vďaka tomu, že naši priatelia-klienti tieto schopnosti v nás sami rozpoznali, sme si dovolili otvoriť sa aj takémuto nezvyčajnému spôsobu navrhovania a tvorenia záhrad. Vďaka spolupráci muž-žena, teda rozum-intuícia, vieme uletieť, ale aj vrátiť sa späť na zem a vytvoriť niečo nielen krásne, ale aj funkčné.
Koučovaný dizajn
Keď nám Patrícia Pavlovska na kurze Permakultúry povedala, že je dobré robiť koučovaný dizajn, teda viesť klienta k tomu, aby si viac- menej sám navrhol prvky, ktoré v záhrade chce mať, nevedela som úplne presne zachytiť ako taká spolupráca prebieha v praxi. A tak sme si tento koučing pri dizajnovaní poňali po svojom. Počas prvých 2-3 konzultácii sa v podstate snažíme pomôcť ľuďom nájsť ich najhlbšie túžby a tým im otvárame ich možnosti. Väčšinou sa zdá, že to vôbec nesúvisí zo záhradou. Veľa sa rozprávame o ich snoch, schopnostiach, prednostiach, častokrát vidíme aj slabé stránky nielen ich vlastné, ale aj celého projektu. A keďže týmto všetkým si prechádzame aj my v našom vlastnom rodinnom projekte naKonci, máme veľké pochopenie nielen pre ich nadšenie z tvorenia, ale aj slabiny, komplikácie, hádky, konfrontácie, ktoré takéto tvorenie prináša. 
Veď každý projekt je len natoľko životaschopný ako jeho realizátor. Keďže som sa v minulosti venovala školeniam sebarozvoja, niečo z toho koučovania vo mne asi zostalo. Akurát teraz prepájame sebarealizáciu s osobným priestorom záhrady, ktorý majitelia majú k dispozícii. Už sa nám stalo, že nám klient povedal že po stretnutí s nami sa cíti ako po terapii. Bolo to opäť zaujímavé zistenie aj pre nás. Nazvala by som to permakulúrna terapia, alebo ešte lepšie terapia prírodou 😊.
A tak sa tešíme, čo nám prinesie tento rok 2020. V minulom roku som ja osobne veľa pracovala na uvoľnení zakorenených predstáv alebo paradigiem. Veci nemusia ísť ani pekne, ani jednoducho a dokonca ani rozumne či správne. Napriek tomu sa otváram tomu, že pôjdu tou najlepšou cestou, nech to už znamená hocičo. Teším sa na ďalšiu tvorbu, priatelia, veď život je hra. A čo vy, ako to máte vy?
-Lenka-