Ako začať… tento článok, sa asi bude rodiť ťažšie… Hlavou mi beží film, je to film o našej budúcnosti. Sila ktorou svet zasiahol nový vírus je neskutočná. Budem hovoriť z úprimnosti a z hĺbky mojej duše. Pre niekoho to možno bude neprijateľné, iný bude súznieť. Cítim, že už nie je čas hovoriť v metaforách a náznakoch.
To čo sa deje v dnešnej dobe, bolo očakávané. Očakávané dlho predtým ako sa o nejakom Covide- vôbec hovorilo alebo vedelo. Vedelo sa že sa, niečo stane, akurát nikto nevedel ako…
Ľudia vnímajúci intenzívnejšie energie, prúdiace našou planétou, pociťovali napätie, tlak, hnev, otvárali sa staré spomienky a zranenia, staré bolesti. Od jesene to stále viac a viac silnelo. Padali vlády, ľudia sa búrili proti zaužívanému systému a zneužívaniu moci. Vedeli sme, že niečo sa už musí stať. Bolo cítiť napätie v práci, doma, vzťahy sa rozpadali a áno ľudia umierali. Mladí a veľakrát úplne nečakane.
Napriek tomu, verím, viem, že každý jeden z nás sa rozhodol dobrovoľne prísť do tejto doby, žiť túto situáciu. Prežiť si čo treba, splatiť si svoje dlhy, odpustiť staré zranenia. Prispieť svojou kvapkou k zmene.
V tomto období sa začínajú tvoriť dva svety – jeden starý, od ktorého sa oddeľuje niečo nové, zdravé. Vymedzuje sa voči starým štruktúram, systémom, spôsobom. Ľudia cítia v sebe tvorivú silu a spomínajú si, že môžu byť tvorcami svojho života. Tí rozumovejší sa intenzívne venujú svojim koníčkom, častokrát prospešným pre iných, tí duchovnejší pracujú s vnútorným svetom a energiami. Každá takáto práca je hodnotná a prospešná pre okolie.
Prešlo viac ako 2000 rokov, ktorých si ľudstvo muselo zažiť, aby pochopilo, že bez tmy by sme nevedeli čo je svetlo…bez zrady, čo je dôvera, bez strachu, čo je láska. V našej pamäti ostávajú už obidve esencie a teraz je čas vedome sa rozhodnúť, čomu budem venovať pozornosť v budúcnosti.
Začínam chápať, že život nás viedol presne k tomuto bodu. Začalo to jednoducho, ako matka som chcela svojim deťom dopriať zdravé jedlo. Verím, že jedlo vypestované vlastnými rukami, do ktorého je vložená láska a myšlienka na zdravie, má oveľa výživnejšiu hodnotu ako jedlo, ktoré bolo produkované masovo – aj keď by bolo bio. A tak pribudla najskôr malá záhradka. Potom sme si uvedomili, že aj miesto, kde žijeme ovplyvňuje našu myseľ. A tak sme hľadali priestor v lone prírody, s čistou vodou, voňavými kvetmi a bylinami, šumom lesa zaliatym slnkom. V prostredí láskavom k všetkému živému. Miesto, ktoré nás bude schopné uživiť celoročne, nielen v sezóne. A tak prišlo. Potom sme si uvedomili, že aj miesto kde spíme a trávime čas má byť zdravé a voňavé ako príroda okolo a tak padlo rozhodnutie pre drevený dom. Popri tom všetkom sme začali piecť domáci chlieb, vyrábať liečivé tinktúry, zbierať bylinky, huby, robiť vlastné jogurty, zavárať čo sa dalo, starať sa o zvieratá, chovať včely, pracovať s drevom a stavbou, pracovať so záhradou, sadiť stromy, šiť, variť z jednoduchých potravín… Veci ktoré kedysi naši predkovia vedeli sami. Hoci dospelí, boli sme ako deti čo sa učia samostatnosti. Doba temna, doba nevedomosti v mnohých ohľadoch našich rodičov odstrihla od tohto základného poznania a tak nám ho nemohli plne odovzdať. Veľa vecí sa učíme sa nanovo. Načo to všetko?
Predstavme si, že by korona tak ľahko neodišla. Aká činnosť bude mať význam pre spoločnosť? Budú to krajčírky, bačovia, kuchári, pekári, predavači, mliekari, zdravotné sestry, učitelia, hasiči, gazdovia, poľnohospodári, záhradníci, stavbári, inštalatéri, murári, klampiari, … Profesie, ktoré sú žalostne poddimenzované, ľudia odmietajú tieto profesie zastávať. Nielen preto, že sú malo finančne hodnotené, ale aj preto že stratili hodnotu v očiach okolia. Ľudia prestali vnímať ich dôležitosť a prospešnosť, stratili vážnosť. A keďže rodičia tieto profesie považovali za menejcenné, aj deti si tieto profesie prestali voliť. Spoločnosť ich nepodporovala. A práve teraz v čase krízy vidíme, ako veľmi sú potrebné… Ako sme na nich závislí a nevieme si bez nich poradiť.
Verím, že sa práve prerozdeľuje nastavenie spoločnosti. Že spoločnosť sa mení. Práve týmto zážitkom. Že korona už prináša zmenu do našich myslí a aj sŕdc. Že to moment už je tu.
A poviem vám prečo…
Každý deň chodíme do lesa na prechádzku, či je korona či nie. Proste máme psa, tak je to náš bežný rituál. V posledné dni však vidíme v lese ľudí, ktorých tam bežne nestretávame. Sú to mladí ľudia, niektorí na prechádzke, iní zasa sedia pri ohníku, rozprávajú sa, smejú sa. Dnes som tam napríklad stretla pravdepodobne súrodencov, ktorí sa prechádzali s maličkým asi dvojročným bratom. Zastavovali s ním každé dva metre, keď si bratček všimol malého chrobáčika a sledovali s nim jeho pohyb cez chodník. Žasli… spolu s ním. A viete prečo? Lebo majú čas… majú čas na prechádzku s bratom, majú čas na obdivovanie chrobáka. Za normálnych okolností by sedeli v laviciach na hodine biológie a učili by sa o tom chrobákovi, učili by sa latinské názvy častí jeho tela, učili by sa ako vyzerá z obrázkov… ale nešli by si ho pozrieť do prírody. Nemohli by nad ním žasnúť a nemohli by tráviť čas so súrodencom a učiť sa od neho jeho detskej bezprostrednosti. Stretávam starších ľudí, ale aj otcov s deťmi… Všetci sa len očami pozdravíme a nepriblížime sa k sebe. Nie z pýchy a povýšenia, ale zo zodpovednosti a ohľaduplnosti jeden voči druhému.
Čo sa mení u nás? Máme to šťastie že môžeme pracovať z domu a teda môžeme byť s našimi deťmi. A zrazu máme čas sa spolu naraňajkovať a naobedovať. Máme čas sa spolu prejsť poobede v prírode, robiť mlynské kolá, válať sudy, pozorovať zapadajúce slnko, rozprávať sa, hrať hry alebo pozerať rozprávky, byť proste spolu. Poobede. Akoby sme v minulosti nemohli… Stále sme nemali čas… Ja toto obdobie cítim ako dar času… Pre mňa je to najvzácnejšia komodita, ktorú nám tento vírus priniesol. Zároveň s úctou vzhliadam k ľuďom, ktorí nemajú tento dar, pretože sa starajú o naše prežitie – lekári, sestry, predavačky, ľudia pracujúci vo výrobných podnikoch, upratovačky, kuchári,..
A čo sa mení v prírode? Vôbec nič. Parafrázovaním klasika : v prírode nič nové! A to jednoducho preto, lebo príroda má svoj rytmus, svoj kolobeh, ktorý funguje, či je tu nový vírus, či nie. Po zime prichádza jar, stromy pučia, rodia sa mláďatá, vtáčatá spievajú svoju jarnú pieseň, žiaden vírus nikoho nerozptyľuje… Fungovanie prírody je overené miliónmi rokov. To je to , o čom hovorí aj permakultúra – je to udržateľný spôsob života. Teda taký, s ktorým nič nevykýva, bol to pred nami a bude aj po nás. Všetko zlé a nefunkčné tu umiera, všetko pružné, tvorivé a zdravé rastie. A tak nám práve táto situácia ukazuje, kam nás to teraz ťahá, kam sa utiekame, aký spôsob života je skutočne udržateľný , aký životný postoj a myslenie má budúcnosť– či je to v pracovnom zhone umelo vytvorených pozícii, pod umelým osvetlením, živiac sa umelým jedlom a nepotrebnými myšlienkami… alebo je to … dosaďte si každý sám za seba.
Prajem nám všetkým nech je korona pre každého z nás taká transformačná, ako potrebujeme aby bola.
-Lenka-