Čo je to tá permakultúra? Keď mám vyvýšené záhony už som „permakulturista“? A kto sú tí permakulturníci? Je to snáď nejaké nové hnutie? Kedy si môžem povedať, že moja záhrada je permakultúrna? A ako sa to líši od biodynamického alebo iného ekologického poľnohospodárstva?
Takéto a možno ešte množstvo iných myšlienok nás napadnú, keď sa začneme tejto téme venovať. Áno, poznám to veľmi dobre. Najskôr sa to zdá jednoduché – postavím vyvýšený záhon, zasypem ho slamou a je to. Už v tom mám jasno, oficiálne sa menujem permakulturníčkou. Nasadím paradajky, uhorky a čakám zázraky. Bez práce, veď o tom to je, či? Až príde deň, keď si tento krásne vyhnojený, slnkom a kompostom vyhriatý záhon všimnú slimáky. Keby jeden, ale všetci z vašej záhrady, dokonca aj tí, o ktorých ste ani netušili že ich máte. A aby to nebolo málo zavolajú svoju rozvetvenú rodinu od susedov! Hádam si nenechajú ujsť takýto hotel, v ktorom sa podávajú najlepšie špeciality. V záhone sa rastlinkám síce darí, ale darí sa aj slimákom, aj voškám, a kadejakým iným chrobačom. No a teraz čo? Začnem pátrať po internete, nevzdávam sa, nepostriekam, nezabijem! Prečo sa mi nedarí? Pomooc!
Ako to teda je
Nebojte sa, žiadna pohroma sa nedeje. Prešli sme si tým všetci. To je moment, kedy sa človek rozhoduje. Je to doslova bod zlomu. Buď ide človek do toho naplno a chce spoznať ako presne tá permakultúra funguje alebo dá ruky od toho preč a vyhlasuje, že to proste nejde, nefunguje, nemá na to čas, prostriedky, nemá dobrú pôdu, susedia striekajú, dedo mi to aj tak na jeseň zorie a čo ja viem čo ešte.
Pri hlbšom ponorení sa do tejto témy zistíme, že permakultúra nie je len o vyvýšených záhonoch alebo slnečných pascách, hoci k nej neodmysliteľne patria. Permakultúra je predovšetkým spôsob myslenia, spôsob náhľadu na život, na svet na okolie. Bez tohto zmeneného videnia, budeme veci riešiť strnulo, bez invencie a častokrát proti prírode.
Bill Mollison, ako otec permakultúry, toto vedel a tak pomenoval tri základné hodnoty, cez filter ktorých by sme mali hodnotiť svoje rozhodnutia. A je jedno, či ide o rozhodnutie postaviť dom, založiť záhon, vykopať jazierko, predávať paradajky, vychovávať deti. Tieto tri hodnoty, nazývané aj etika permakultúry sú to prvé na čo narazíte pri svojich rozhodnutiach – najskôr sa budú vzťahovať len na záhradu, ale časom zistíte, že sa budú týkať aj vášho života, vzťahov, práce, proste všetkého na čo siahnete.
1.hodnota – Starostlivosť o zem
Už niekoľkokrát som počula vetu – Zem máme iba prepožičanú od našich detí. A nemôžem s ňou nesúhlasiť. O to viac, keď téma ekológia rezonuje na školách, v médiách, na internete. Naše deti sú ekologicky oveľa viac „podkuté“ ako sme my kedy boli v ich veku. Vďaka Bohu. Ale je to pre nás výzva a zodpovednosť zároveň. Moje dcéry separujú ako divé, neplytvajú vodou, občas po sebe aj zhasnú a kritickým okom hľadia aj na nás rodičov. Verím, že my sme tá zlomová generácia, ktorá môže z tej nasledujúcej vychovať oveľa zodpovednejších ľudí – zodpovednejších voči prírode. Ale tam musíme urobiť veľký kus práce práve sami na sebe. O pôdu sa môžeme starať, či žijeme v paneláku alebo máme vlastný kus pozemku.
V okolí panelákov je veľa nevyužitej pôdy. Čo takto ku kvetom, ktoré sú tam bežne vysadené, vysadiť paradajky, uhorky, šaláty, bylinky? Ak máte nadbytok, dajte ceduľku s nápisom: „táto záhradka je vám k dispozícií – vezmite len to, čo naozaj spotrebujete a ako odmenu prosím do zriadeného kompostu vhoďte zbytky zo zeleniny“. Takto môžete vytvoriť kompost a s pomocou vašich susedov sa staráte o pôdu vo vašom okolí. Možno na záver sezóny budete prekvapení ako sa vaše susedské vzťahy zlepšia – a to je tiež jeden z hodnotových princípov permakultúry. Starostlivosťou o zem sa však myslí aj starostlivosť o všetkých jej obyvateľov. Teda aj o hmyz, vtáky, plazy, zvieratá. Hoci sa nám môže zdať že „tú háveď“ na záhrade nepotrebujeme, opak je pravdou. Podporením biodiverzity vytvoríme prostredie, v ktorom si príroda dokáže poradiť sama s premnoženým druhom. A preto stavajme hmyzie hotely, nechávajme v rohu záhrady nerušené kopy s konármi ako miesto pre ježkov, vytvárajme mini jazierka ako možnosť pre rozmnožovanie sa užitočného hmyzu, vešajme vtáčie búdky, všade kde to len pôjde. A keď vám nabudúce slimáky zjedia časť úrody, alebo ohryzú mrkvu, buďte zhovievaví. Aj oni z niečoho musia žiť. Možno budú skvelou potravou pre vaše indické bežce alebo pre iných predátorov. Berme to ako desiatok, ktorý odvádzame prírode za to, že nás tu trpí a živí.
2. hodnota – Starostlivosť o ľudí
Ak chceme zmeniť svet, najlepšie čo môžeme urobiť je, že zmeníme sami seba. To je východzí bod. Poukazovať na to, ako všetci okolo robia chyby a škodia prírode nebude mať nikdy taký efekt ako raziť svoju cestu v dobrej nádeji, že sa niekto pridá. Etika permakultúry človeka prirodzene dovedie k rozvoju vlastných hodnôt , ale aj rozvoju svojho ducha. Pobyt v prírode nám otvára náš vnútorný svet a srdce plesá radosťou a vďačnosťou. A to je len začiatok. Keď načerpáme dostatok pre seba, sme schopní dávať. Sme schopní podporovať, pomáhať a prijímať ostatných zo všetkým čo k nim patrí. Pretože, keď človek prechádza svoju cestu, vie že to nejde bez chýb a omylov. A tak sa stáva veľkorysým a vnímavým voči ostatným. A to je dobrá škola. Naše cítenie dokážeme časom rozšíriť aj za svoj plot, a tak tvoríme lepšie vzťahy so susedmi, s okolím. Nachádzame pre nich pochopenie. Časom si začneme uvedomovať ako naše rozhodnutia napríklad o kúpe fair trade výrobku dokáže ovplyvniť život ľudí na druhom konci sveta. Alebo uprednostnenie lokálneho dodávateľa možno s nedokonalo vyzerajúcimi jablkami pred globálnym dodávateľom dokáže pomôcť prežiť malému farmárovi vedľa v dedine. Na každom záleží, ale musíme naše videnie otvoriť zvnútra von. Nie naopak.
3. hodnota –Zdieľanie
Dvaja bude vždy viac ako jeden. Je to jednoduchá matematika. Ako náhle môžeme svoje náklady rozdeliť medzi viacero ľudí, budeme oveľa ľahšie všetko zvládať. Samozrejme toto by nešlo, keby sme v prvom rade nepestovali vzťahy s týmito ľuďmi. Takže stroje ako traktor, kosačky, snežné frézy, prípadne nejaké auto je skvelé zdieľať. Delíme sa o náklady, ale aj o starosti. Pre ľudí z mesta sú skvelým riešením komunitné záhrady, kde sa takisto zdieľajú prebytky. Výmenný, bartrový obchod, alebo ak chceme použiť súčasné slovo swap, sa v dnešnej dobe opäť derie do popredia. Ľudia si uvedomujú, že nielen z peňazí môže byť človek živý. Tak teda hľadajme čo my môžeme my položiť na spoločný stôl. Mám prebytok vajíčok, tekvíc, alebo dokážem poskytnúť nejakú službu na výmenu, napríklad som skvelá prekladateľka, viem super venčiť psy alebo ušiť sukňu, mám nevyužitý priestor, ktorý by sa niekomu zišiel?… Tých možností je naozaj veľa. Opäť buďme len otvorení. Čokoľvek čo môžeme zdieľať, zdieľajme a ono sa to vráti častokrát úplne nečakaným spôsobom, v čase keď nám to bude najviac treba. Toto však dokážeme až keď pochopíme, že máme dostatok. Dostatok jedla, majetku, lásky, peňazí. Bez tohto prístupu ťažko budeme čokoľvek púšťať. Pokiaľ neotvoríme vypúšťací ventil, nie je možné nádobu doplniť. Nechajme energiu prúdiť, lebo to je jej prirodzený stav. A tento postoj veľmi úzko súvisí so znižovaním konzumu. Dnešná doba nás naozaj neustále konfrontuje s tým, čo nemáme a zaručene to potrebujeme. Marketingové ťahy sú také prepracované, že už aj človek, ktorý sa chová vedome pri nákupoch, sa dostáva často do úzkych. Napriek tomu, nedajme sa. Konzum je novodobá choroba spoločnosti, šíri sa ako mor. A preto nám pomôže jedno z permakultúrnych pravidiel – uvedomenie si miery. Každý ju má inú, ale za túto hranicu nechoďme. Konfrontujme svoje nákupné rozhodnutia, minimalizujme svoj majetok, šatstvo, potraviny. Pretože za každým takýmto nákupom sa skrýva jedna jediná emócia a tou je strach. Strach z nedostatku.
Vráťme sa teda k úvodu. Kedy a ako sa človek stáva permakultúrnikom? Je veľa vášnivých peramkultúrníkov v mestách a robia úžasnú osvetovú činnosť o permakultúre, pestujú potraviny na balkónoch, podporujú svojho farmára, prípadne pestujú v komunitnej záhrade, swapujú oblečenie, zdieľajú svoje prebytky a pritom nemusia vlastniť pozemok. Ale permakulturista môže byť aj človek s pozemkom v záhradkárskej osade, alebo so záhradou mimo svojho bydliska, so záhradou okolo svojho domu, s rodovým statkom, farmár, čo obhospodaruje hektáre pozemkov…
Títo ľudia sa v rozdielnych životných situáciách, spája ich však vedomý život, vedomé rozhodovanie s ohľadom, rešpektom a láskou k prírode a všetkému živému. Je to teda v prvom rade o nastavení mysle a etické pravidlá, ktoré razí permakultúra, sa nám môžu stať skvelým pomocníkom na tejto ceste.
Lenka