Mám jednu lásku. Dlho to bola láska utajovaná a bolo mi to tak trochu hlúpe sa priznať aj najbližšej rodine. No nakoniec som musela ísť s pravdou na bubon. Milujem vôňu pôdy. Čerstvej, humóznej, kyprej, vlhkej… Viem znie to tak trochu fetišisticky, ale čo už mám zo sebou robiť. Keby sa vyrábal parfum s touto vôňou, som prvá čo ho má doma. Kedysi pred mnohými rokmi, keď som žila v jednom veľkom meste v Nemecku, som bola na tom tak zúfalo, že som si musela zjari zabehnúť do parku a tam som si pričuchávala k vôni stromov a k pôde, ktorá práve po zime rozmŕzala. Vtedy som žila prvýkrát niekde mimo môjho rodiska. Vtedy som prvýkrát videla ako sa žije inak a prvýkrát som si uvedomila– veľkomesto ma nikdy neurobí šťastnou. Jednoducho mi poskytuje primálo. Myslím, že vtedy som naozaj precítila lásku a vďačnosť k svojmu domovu.
Bola som dieťa, ktoré vyrastalo v štandardnej rodine, mama účtovníčka, otec strojár. Mali sme byt, škodovku a … záhradu. Nebola to záhrada v záhradkárskej oblasti, ale bol to pozemok – roľa, ako tomu naši hovorili – kde si moji rodičia dopestovavali zeleninu. Bola to pôda, ktorú im prenechali moji starí rodičia, aby na nej mohli hospodáriť. Nachádzala sa v neďalekej dedinke, kde môj otec vyrastal a v tej dobe tam žili ešte moji starí rodičia. Ich život bol jednoduchý a skromný. Ich jedálny lístok pozostával hlavne z toho, čo si dopestovali a dochovali. Ich vzťah ku nám nebol nikdy podložený materiálnymi darmi. Zato zážitkov sme s nimi mali dosť. Náš dedo bol malý územčistý chlapík, so silou býka. Bol schopný voz s naloženým drevom podoprieť svojim telom, len aby sa neprevrátil a nezlomil. Bol to neskutočný kumštár – nepamätám si, že by bola vec, ktorú by sám nebol schopný zreparovať. Raz som mu doniesla bicykel na opravu, nebol nadšený, lebo som ho vyrušila pri jeho bežných povinnostiach. Keď zobral bicykel do svojej dielne, počula som odtiaľ len buchoty, „bohovanie“ a hromženie. Za chvíľu vyšiel s víťazoslávnym úsmevom a bicykel bol ako nový. Po zlej nálade ani stopy.
Predovšetkým to bol však gazda. V pamäti sa mi vynára jedna spomienka. Mala som vtedy asi 8 rokov. Dedo stál na medzi a dohadoval sa so susedom, ktorý chcel zorať ešte jeden „jarok“ cez dedov pozemok. Keďže v tej dobe pozemky neboli geodeticky vymerané, nebolo sa o čo oprieť. Išlo asi tak o 30 cm. No proste, skrátim to, nový mladý sused nemal šancu. Ako povedal dedo – toto je moje a odtiaľ ani „piaď“! Každý dobrý gazda predsa pozná svoj pozemok až po hranicu. Nikdy nezabudnem na vetu, ktorú mu vtedy dedo povedal: tvoje nechcem, ale zo svojho si nedám!😊
Tomu hovorím láska k pôde. Niet sa čo čudovať. Po celý ich život bola pôda tá, ktorá rozhodovala o ich prežití alebo aj hlade. A títo ľudia hlad a nedostatok poznali veľmi dobre. Pôda bola v tej dobe to, čo malo skutočnú a trvácnu hodnotu. Jazykom dnešnej doby by sme povedali udržateľnú hodnotu.
Doba sa zmenila, ľudia sa odsťahovali z dedín do panelákov. Mnohí úplne stratili kontakt so základnou hodnotou. Mnohí zabudli na to že pôda, bez ohľadu na to aký je režim, aká je móda, v čo veríme alebo aké máme postavenie, že pôda je stále naša jediná živiteľka. Odtrhli sme sa až tak, že jedlo, ktoré si dennodenne vkladáme do úst, v nás nevyvoláva žiadnu emóciu. Nepoznáme už pocit hrdosti a hlavne vďačnosti zaň. Odkiaľ by sme ho poznali, z kvetináčov na balkóne ? Alebo z pozemkov s bazénom a so zeleným trávnikom ohraničeným tujami? Toto nie je miesto, ktoré v nás vyvolá emócie. Myslím, že to nevyvolá emócie ani v takej dážďovke alebo žabe. Isto keď náhodou idú okolo, si pomyslia: Kto by už len na takom mieste chcel žiť? A utekajú kade-ľahšie.
Vždy som si myslela že pochádzam z takej obyčajnej, v podstate priemernej až chudobnejšej rodiny na tú dobu. Trvalo mi 20 rokov, kým som pochopila, že je to inak. Že som šťastný človek, že som dostala od svojich rodičov a starých rodičov najväčší dar. Svojim životom ma naučili, že dostatok sa neskrýva v pominuteľných veciach ako je auto, dom, majetok, ale ten dostatok, ba až nadbytok sa skrýva v schopnosti vedieť sa o seba postarať, v schopnosti vytvoriť si, čo najväčšiu sebestačnosť. Keby som od detstva nepozorovala tú ich odhodlanosť pri práci, ale aj tú radosť z vlastnej úrody, keby som si nepamätala skutočnú chuť paradajky, kalerábu, mrkvy, jablka odtrhnutého na záhrade, nevedela by som že sa to dá aj inak.
Vždy keď sa dotknem ich zeme, vždy si spomeniem na nich. To že nám zanechali zdravú a nezničenú pôdu, do ktorej stačí vhodiť semeno a vyrastie mi potrava, to je to čomu sa hovorí v permakultúre trvalá udržateľnosť. To je tá hodnota, čo ich prerástla a ostala tu ako stále živá spomienka na nich. Môžeme aj my povedať, že takúto hodnotu prenecháme raz svojim deťom?
Ja verím, že môžeme. Hoci tu už starí rodičia nie sú, aby som sa ich opýtala ako to robili, že ich pôda bola stále zdravá a svieža, objavila som pred niekoľkými rokmi niečo, čo mi dáva nádej, že našu pôdu prenecháme spolu s vedomosťami, ako na nej hospodáriť svojim deťom v stave lepšom ako sme ju získali. Ten objav sa volá permakultúra. A so svojimi doterajšími skúsenosťami budem rada inšpirovať aj iných, tak ako mňa inšpirovali a ešte stále inšpirujú ľudia, ktorých stretávam na mojej ešte stále prebiehajúcej ceste za vnútornou slobodou.
Ale o tom už v ďalších blogoch 😊
Lenka