Ako som v predošlom článku spomínala, permakultúra využíva niektoré princípy už v rámci návrhu záhrady, ktoré dokážu z krásnej záhrady spraviť dokonalú smart-záhradu. Nakoniec v dnešnej dobe sú smart telefóny, počítače, autá dokonca aj domy, tak prečo by sme nemohli mať aj smart záhradu, ktorá si dokáže fungovať sama bez našej „cez-prílišnej“ aktivity.
Snívajte s nami
Pri plánovaní pozemku vás ako dizajnéri naučíme snívať o svojom pozemku. Ako chcem aby to tu vyzeralo o 5, 10, 20 rokov? Aké rastliny chcem pestovať, aké zvieratá chovať, ako tu chcem tráviť voľný čas teraz, ale aj na dôchodku. Aké stavby si tu želám postaviť, ako sa budú meniť moje potreby a túžby v priebehu tejto doby. Zdajú sa to jednoduché otázky, avšak keď sa na ne pozriete zblízka, v podstate sa pýtame, čo vás robí šťastnými, naplnenými. Ako je váš život prepojený s týmto priestorom. Akú slobodu dávam svojim snom a myšlienkam. Ale aj ako sa nechávam svojimi strachmi a domnienkami obmedzovať. Aké hranice a prekážky si staviam do svojej mysle, keď myslím na svoju budúcnosť.
A do toho všetkého vstúpia ďalší členovia rodiny, ktorí takisto toto miesto budú využívať a ich predstavy môžu byť v niečom spoločné, ale vo veľa bodoch úplne odlišné. Nesmieme zabúdať aj na susedky, ktoré samozrejme majú pocit, že vám cez plot musia odovzdať svoju celoživotnú záhradkársku múdrosť. Do úvahy treba brať aj prírodné podmienky, ale aj technické prvky stavieb, legislatívu, atď. Ako toto všetko skĺbiť, zladiť? Netrápte sa. Nemusíte. Toto je práve úloha permakultúrneho dizajnéra, ktorý sa dokáže pozrieť na tieto súvislosti a potreby z nadhľadu. Vašou úlohou iba nerušene snívať.Vráťme sa teda k princípom, ktoré sa pri tvorbe dizajnu permakultúrneho pozemku využívajú.
3.Princíp – Princíp relatívneho umiestnenia alebo všetko so všetkým súvisí
Tak ako vo vzťahoch medzi ľuďmi, kde akcia jedného vyvolá reakciu v druhom človeku, aj v prírode jeden prvok ovplyvňuje ten vedľajší. V dizajne je potrebné nájsť práve tieto súvislosti a využiť ich v prospech majiteľa pozemku. Jednotlivé prvky na pozemku sú uložené tak, aby na seba prirodzene nadväzovali.
Predstavme si také príjemné sobotné ráno, celá rodina ešte spí a ja im idem pripraviť raňajky. Vyjdem na terasu, slniečko už svieti, záhrada je 
krásne svieža a voňavá. Vybehnem teda von. Hneď pred terasou máme bylinkovú špirálu a kvetinový záhon, kde natrhám čerstvé bylinky a kvety do vázy, cestička ma vedie do zeleninovej záhrady. Tu pozbieram paradajky, šalát, uhorky, reďkvičku, kaleráb, mrkvu. Ak vo vyvýšených záhonoch zbadám prerastenú „burinu“ alebo starší šalát, či prerastenú cuketu – beriem tiež. Pokračujem cez záhradu ďalej ku slepačiemu výbehu. Tu sliepkam hodím všetky nadbytočné listy a buriny zo záhrady, nastrúham cuketu. Kurník je prepojený so skleníkom a z ich spoločnej strechy zachytávam vodu do zbernej nádoby. Keďže táto nádoba je vo výške nad umývadlom stačí otočiť kohútikom a voda samospádom tečie do umývadla. Teraz mám možnosť zeleninku si umyť v tejto vode. Odtok vody z umývadla je vedený späť do skleníka, kde kvapôčkovou závlahou polievam bez ďalšej námahy rastliny v skleníku. Vypustím sliepky. Keďže je sobota ránom pravidelne čistím sliepkam kurník a tak podstielkovú slamu spolu s ich cenným hnojivom môžem prehodiť cez plot do záhrady buď na kompost alebo priamo na záhon ako mulč a doplnenie živín paradajkám, tekviciam, či zemiakom v jednom. Vezmem vajíčka a vraciam sa späť do domu so všetkým potrebným na výživné a zdravé raňajky. Mám zeleninu na šalát, bylinky na letnú limonádu, vajíčka na praženicu a kyticu kvetov do vázy. Okrem toho mám poliaty skleník, pohnojenú záhradu, zaopatrené sliepky. A to je ešte len ráno… Toto je jeden z príkladov relatívneho umiestnenia. Keby som mala sliepky na jednom konci pozemku a záhradu na inom, možno by som sa k záhrade dostala až na obed, keď už bude riadne horúco, nehovoriac o tom koľko zbytočných krokov som si ušetrila. V permakultúrnom návrhu preto hľadáme riešenia umiestnenia jednotlivých prvkov tak, aby výstupy jedného boli automaticky vstupmi pre iný prvok. Teda výstup zo záhrady – listová zelenina je vstupom pre sliepky a výstupom sliepok – vajíčka sú zasa vstupom pre mňa.
4.Princíp – Stohovanie alebo tvorba malých intenzívnych systémov
Je možné aj na pozemku so záhradou trochu väčšou od terasy byť aspoň čiastočne sebestačný? Oplatí sa pri takomto pozemku vôbec do nejakej takejto aktivity púšťať? 
Vznik a vývoj permakultúry bol sprevádzaný výzvami. Keby dostal „otec“ permakultúry Bill Mollison k dispozícii hektár pôdy s ideálnou orientáciou, s čistou vodou, úrodnou zdravou pôdou a tvrdo pracujúcimi ľuďmi, asi by k ničomu revolučnému neprišiel. Výzvy nás napriek prvopočiatočnému nepohodliu, posúvajú ďalej. Dávajú nám možnosť ísť za svoje limity, hľadať riešenia zdanlivo neriešiteľných problémov. Princíp stohovania nám práve dáva možnosť ako priestor využívať vo všetkých dimenziách. Keď si spomeniem na záhradku mojich rodičov z 80tych rokov, využívali plochu 2D, veľmi výnimočne sa využil tretí rozmer. Vysadili sa zemiaky na samostatný záhon, na ďalší záhon sa vysadili mrkvy, na ďalší petržlen, atď. Tie tam boli kým sa nezobrala úroda. Naproti tomu v permakultúrnych záhonoch môžeme vidieť zmes rôznych rastlín. Jedným z dôvodov je ich vzájomne prospešné pôsobenie a ochrana. Ďalším dôvodom je aj výškové plánovanie záhonu. Teda sú rastliny, ktoré rastú pod zemou a ich hlavná plodina sa rozrastá tam – ako napríklad petržlen, mrkva. Potom sú rastliny, ktoré sa radi rozťahujú nad zemou čím dokážu tieniť a zadržiavať vlhkosť – napríklad špenát, šalát, ale aj veľké plazivé rastliny ako tekvica. Nad nimi sa môže týčiť vysoká paradajka, hrach alebo kríčková fazuľa, ktorej korene potrebujú túto zadržanú vlhkosť. Svojou výškou dokážu v horúcich dňoch poskytnúť nižším rastlinám potrebnú ochranu pred prudkým slnkom. 
Takto využívame priestor nielen 2D, ale rovno 3D. Avšak máme ďalší rozmer a tým je čas. Priestor, ktorý je plánovaný v čase nikdy nezíva prázdnotou. Keďže vieme, že odhalená pôda je pre prírodu neprirodzený stav, plánujeme aj výsadbu v čase. Kým vyrastie mrkva, špenát už máme dávno zozbieraný a čaká na svoj čas v mrazničke. Namiesto neho môžeme vysádzať priesady kalerábu alebo paradajok. Po vybratí skorej mrkvy, môžeme siať čiernu reďkev. Po jej vybratí pred zimou môžeme zasa do uvoľneného záhonu nasadiť ozimy cesnak, cibuľu alebo vysiať mrkvu, polníček na zber počas skorej jari v ďalšom roku, prípadne zelené hnojenie. Takto stohujeme rastliny na záhone, čím dokážeme aj z malého priestoru vyťažiť maximum. Pri správnom striedaní rastlín a zeleného hnojenia, zalievaní rastlinnými výluhmi a mulčovaní, pôdu nevyčerpávame, ale práve naopak obohacujeme.
Avšak stohovanie sa dá využiť aj pri plánovaní stavieb. Napríklad letnú kuchyňu v kopci, podpivničíme. Nielenže využijem priestor v dvoch úrovniach, čo väčšinou vidíme v záhradkárskych oblastiach, ale predovšetkým ušetrím priestor v malej záhrade. Po spracovaní plodov v letnej kuchyni je to len na skok do pivnice, kde ich uskladňujem. Keď však spravíme zelenú strechu na letnej kuchyni, na ktorej vysadíme bylinky, získavame ďalší rozmer na tej istej ploche záhrady. Čo sa týka časového plánovania, letnú kuchyňu logicky využívame v lete, avšak v zimných mesiacoch nám môže slúžiť ako úložný priestor na bicykle, letné náradie, trampolíny. Nemusíme tak stavať zbytočne veľkú garáž a priestor má využitie celý rok. Áno toto sú príklady veľmi často využívané už dnes záhradkármi a sú veľmi funkčné a pre mnohých skúsených gazdov, toto nie je novinka. Avšak pri nových výstavbách, akoby sa na ne zabúdalo, akoby sa prestávalo rátať s budúcnosťou, akoby sme zabúdali na faktor času. Žijeme tu a teraz, čo je fajn, avšak naše záhrady sa vyvíjajú, rastú, menia a my keď sa tomu prispôsobíme, dokážeme aj v malej záhrade získať veľa miesta na pestovanie, zábavu, relax – proste na život.
5.Recyklácia a využívanie miestnych zdrojov alebo prečo permakulturisti obľubujú haraburdy
Nič nepoteší oko permakultúrnika viac ako stará šopa s rokmi nazhŕňanými starými haraburdami. Presne vám poviem, čo sa deje v jeho mysli. Rozbieha sa nekonečne tvorivý kolotoč nápadov, neočakávaných kombinácií a myšlienok. Bežný človek vidí starú tehlu, polámanú škridlu, drevené polienka, špinavé železničné podvaly, kopa kamenia zo základov alebo nepotrebný stavebný materiál. Avšak nadšený permakultúrnik vidí bylinkovú špirálu, vyvýšené záhony, schody, obruby zeleninových terás alebo tehlové bylinkové chodníky. 
A tobôž také staré železné konštrukcie, kari rohože, staré vane, stojany na kvety, pneumatiky, odpadové rúry, hadice, staré drevené debny či drevené okná – to sú v očiach permakultúrnika zábavné prvky na detské ihriská, opory do záhrady a ku kvetom, jazierka v divokej časti záhrady, kvetináče, pareniská, sušičky na ovocie alebo telesá na výhrev vody a vonkajšie kúpeľne. Pamätám si, keď sme boli na jednom Permataku u Patrície Černákovej ako pobehovala s jednou starou „nohou“ zo sprchy. S takou ako kedysi bývali na kúpaliskách v 70-tych rokoch. Chodila pomedzi nás a vyzerala mimoriadne sústredene. My sme práve budovali polo-vyvýšený kvetinový záhon pred jej domčekom, keď tu sa zrazu postavila s tou “sprchou“ doprostred tohto záhonu, so spokojným výrazom ju pripevnila k stromu, ktorý bol uprostred. Chlapi k sprche napojili hadicu s vodou. My sme vyložili miesto pod novovytvorenou kúpeľnou kameňmi a sprcha bola do hodiny funkčná. Keď sme si to dielo pozreli, museli sme uznať že je to geniálne riešenie – počas sprchovania, dostával záhon vystavený horúcim letným lúčom pravidelnú dávku vody. Stačilo trochu invencie a stará „haraburda“ dostala nový život a záhrada bez akejkoľvek ďalšej námahy mohla prekvitať. Tomu hovorím permakultúra v praxi.